Toto je miesto aj pre vašu realizáciu. Ak máte potrebu sa podeliť so svetom o zaujímavú skúsenosť, podnet, či niečo podobné pošlite mi to na mail a ak to prejde sitom môjho subjektívneho posúdenia určite to uverejním.
HARD MODS
estňovali aj v britských rebríčkoch. Radikálne odmietali všetko čo sa dialo v pop svete a tiež zúrivo odmietali hippies (aj fyzicky).
SKINHEAD REGGAE
Hodil by sa sem zrejme aj stručný pokec o tradičnej skinheadskej hudbe a to o reggae. Konkrétne o jednej jeho vetve, týkajúcej sa skinheadov bytostne a to SKINHEAD REGGAE.
Je všeobecne známe že skinheads vznikli z kultúry mods, rozvíjajúcej sa hlavne v Anglicku. Často sa stávalo že samotný skinheadi boli predtým mods alebo boli mods ich starší bratia, či bratranci. Taktiež je známe že už mods počúvali čiernu hudbu ako r&b, soul či ska a táto charakteristika bola typická, ako dedičstvo po mods, aj pre skinheads. Tiež sa dávali dokopy s čiernymi rude boys, prisťahovalcami z Jamajky – opäť podoba s mods. Odmietali popovú a hippiesácku kultúru, ktorá sa šírila medzi mladými strednej triedy, s ktorými sa skinheads nedokázali identifikovať. Táto vlna bola predstavovaná najmä známou kapelou Beatles.
Hudobné štýly pochádzajúce z Jamajky a vzájomne sa ovplyvňujúce, sa dajú približne periodizovať: do 1959 sa jednalo najmä o mento, akúsi tradičnú, takmer ľudovú hudbu Jamajky, 1959 – 1966 ska, 1966 – 1968 rocksteady, 1968 – 1972 reggae. Samozrejme jednotlivé štýly prežívajú aj ďalej, až do súčasnosti. Reggae bolo charakterizované húpavým rytmom a výraznou basovou linkou, v porovnaní s neskorším Marleyovským rasta reggae bolo podstatne rýchlejšie, výraznejšie a agresívnejšie.
Reggae malo na jamajke veľmi ťažké podmienky pre svoje šírenie, ako nakoniec asi všetko tej dobe. Do tvrdého Jamajského hudobného biznisu nám poskytne objektívny náhľad film „The Harder They Come“, v hlavnej úlohe s ikonou reggae, Jimmym Cliffom. Hudobníci dostali za svoju prácu len almužnu, aj v prípade že mala platňa vysokú predajnosť aj na Anglickom trhu.
Čo sa týka tém, ktoré sa v textoch rozoberali, jednalo sa asi o všetko ale hlavne sa spievalo o láske, politike a rude boys, nechýbali však aj texty urážajúce, sexistické, o chlaste, sexe a užívaní si života, vďaka čomu niektorý interpreti aj prerazili.
Vďaka veľkej vlne prisťahovalectva vzrastá v Británii záujem o reggae, najmä u skinheadského publika. Vzniká tak štýl orientovaný presne na nich nazývaný Skinhead Reggae. A aký je rozdiel medzi normálnym reggae a skinhead...? No... vlastne žiadny. Jediný je asi len ten, žetáto hudba je produkovaná v Británii ale o tom nižšie... Mohlo by sa zdať že ide len o komerčný ťah zo strany labelov, ktorých mimochodom vzniká pomerne dosť, vydávajúcich reggae hudbu, aby oslovili odberateľov a tak to zrejme aj je. Tí istý hudobníci totiž hrajú i tradičné reggae a znie úplne rovnako. Napriek tomu je to však prejav identifikovania sa umelcov tohto hudobného štýlu s myšliekami skinheads a to je tiež dôležité.
Najväčším labelom vydávajúcim takzvané skinhead reggae bol asi label Trojan. Dôležitý je tiež label Pama. Tieto spoločnosti pôvodne vydávajú len jamajské materiály, dopyt je však po krátkom čase taký veľký, že sa reggae nahráva aj vo Veľkej Británii. Jedná sa najmä o umelcov ako Desmond Dekker, Laurel Aitken či Derrick Morgan. Skladby sa začínali písať aj pre domácich umelcov a celková produkcia „Britského“ reggae bola zameraná najmä na skinheads. Trojan chcel svojou hudbou osloviť aj biele mainstreamové publikum a tak reggae hudbu upravoval presne podľa toho. Myslieť si o tom už môže každý čo chce. Reggae je jemnejšie vľúdnejšie, doplnené často o sláčikové nástroje.
Skinheads však ostávajú verný aj hudbe z Jamajky, kde ich oslovuje tiež takzvaný toasting. Je to istý druh melodického rozprávania, akýsi predchodca rapu, ktorý pôvodne v jamajských rádiách. Reggae sa hralo najmä na diskotékach a koncerty boli skôr zriedkavosťou. Je teda jasné že dj bol veľmi dôležitý pre rozširovanie reggae. Vydávali sa najmä single, pretože boli medzi proletárskou mládežou obľúbenejšie a LP boli považované za nosiče pre mladých zo strednej triedy. Na tému predajnosti rôznych druhov nosičov v tom ktorom prostredí sa dokonca robili seriózne vedecké výskumy. Väčšina singlov však bola podradnej kvality a to aj preto, lebo týždenne sa ich vydávalo okolo 300! Rýchlo zarobené peniaze, o to išlo.
Okolo roku 1972 sa cesty skinheads a reggae trocho rozchádzajú. Dôvodom je najmä fakt že celé skinheadské hnutie je na ústupe. Tí čo ostali sa viac orientujú na tvrdú, najmä glam-rockovú hudbu a ak má nejaký skinhead záujem o černošskú hudbu, obráti sa skôr k soulu. Reggae sa totiž zmenilo. Obracia sa k Afrike a aj témy textov sú často plné náboženských motívov čo skinheads neoslovuje.
Koncom 70. rokov sa skinheads obracajú opäť ku ska a jamajskej hudbe, no tá je už väčšinou v novom two-tone šate. Objavujú sa však aj staré známe mená ako Judge Dread či Desmond Dekker, ktorý zaznamenávajú veľký comeback. Táto tendencia sa dá chápať ako návrat skinheads ku koreňom a trvá až dodnes. Éra skutočného skinhead reggae sa však už asi nevráti.
NACISTICKÁ SYMBOLIKA
O nazi symbolike toho veľa ľudí moc nevie. dovolil som si teda o niektorých najznámejších symboloch niečo napísať. História, význam a tak podobne.
HISTÓRIA PIVÁRSTVA NA SLOVENSKU
Skinheada, ktorého nie je neddeliteľnou súčasťou života pivo, snáď ani nepoznám. Preto si dovolím sem hodiť niečo o tom ako sa k nám tekutý chlieb, či chmelová polievka vlastne dostali...
Pivo je kvasený, slabo alkoholický nápoj vyrábaný z obilného sladu, vody a chmeľu pomocou pivovarských kvasiniek.
Keďže všetky látky obsahujúce sacharidy (cukor, škrob) podliehajú prirodzenému procesu kvasenia, je veľmi pravdepodobné, že pivu podobné nápoje boli objavené nezávisle viacerými kultúrami na svete. Nápoj podobný pivu poznáme pravdepodobne už z Mezopotámie. Za najstarší doložený dôkaz "pivného dejchánku" sa považuje 6 000 rokov stará sumerská tabuľka zobrazujúca ľudí, ako chlastajú slamkami nápoj zo spoločnej nádoby. Pivo sa spomína aj v Epose o Gilgamešovi a v 3 900 rokov starej sumerskej básni na oslavu patrónky pivovarníctva, bohyne Ninkasi.
Prvé tri kráľovské pivovary v bývalom Rakúsko-Uhorsku sa nachádzali v Tvrdomesticiach a Veľkých Uherciach pri Topoľčanoch a v Turdmenoch pri Balatone. O existencii týchto pivovarov sa zmieňuje listina kráľa Ladislava IV. z roku 1274. Pivovarníctvo na Slovensku dosiahlo najväcší rozmach v období rokov 1620 až 1650. Pivo sa vtedy varilo prakticky vo všetkých mestách a väčších obciach na Slovensku, takže slováci chlastajú už pomerne dosť dlho. Najväčší úpadok pivovarníctva nastal od roku 1850, kedy boli zavedené vysoké dane za varenie piva. Dnes je na Slovensku len 15 pivovarov a varenie piva je v nich ohrozené napriek tomu, že produkujú zlatý mok (alebo moč?), ktorý patrí medzi najlepšie na svete.
Varenie piva poznali starí Slovania už pri príchode na územie našej vlasti, u Slovanov v Potisí je jeho výroba doložená v 5. storočí. Vyrábalo sa zo pšeničného (slabé) a jačmenného (silnejšie) sladu. Doklady, ktoré pochádzajú z ranného feudalizmu, svedčia o tom, že pivo varili poddaní kláštora v Hronskom Beňadiku a nepochybne aj poddaní ďalších vrchností, šľachta, farári, kláštory. V súčasnosti ale náš farár už iba v pivnici páli slivovicu. Neskôr sa výroba piva sústreďovala do vznikajúcich miest, právo na jeho varenie sa stalo jedných zo základných práv mešťanov.
V mestskom prostredí sa práce pri varení piva postupne diferencovali - vznikali špecializované remeslá - pivovarníci, ktorí piva varili, a sládkovia, ktorí pripravovali slad. Potom boli ešte ochutnávači, ktoým ich robotu závideli vetci ostatný. Obe výrobné fázy si vyžadovali osobitnú starostlivosť, ktorá sa dala získať iba dlhoročnými skúsenosťami. V mestách sa právo variť pivo využívalo buď kolektívne - pivovary sa tu stali súčasťou mestského hospodárstva (Bratislava, Košice, Modra, Pezinok, Trenčín, Zvolen, Krupina, Brezno), alebo ho využívali jednotliví mešťania (Banská Bystrica, Prešov, Bardejov, Sabinov, všetky spišské mestá). Zvyčajne bolo stanovené poradie, kedy mohli jednotliví mešťania pivo variť a čapovať. Vlastníci práva variť pivo ho často nevyužívali, počet pivovarníckych domov sa postupne znižoval. Na vidieku patrilo varenie piva k regálnym právam šľachty. Začala ho využívať hlavne od 16. storočia ako jeden z významných zdrojov príjmov, v pivovaroch sa spracúvali prebytky jačmeňa, pšenice a podobne. Šľachta prenajímala pivovary vybudované na svojich majetkoch spolu s právom výčapu, väčšinou Židom. Pivo sa na základe starých privilégií a zvláštnych dohôd so zemepánmi varilo i v desiatkach poddanských mestečiek (Bytča, Ilava - tamojšie pivovary, založené v 16. storočí pretrvali do súčasnosti, Beluša, Gelnica, Dolný Kubín, Martin, Ružomberok, Rimavská Sobota, Žilina, Považská Bystrica, a iné). V súvislosti s rozvojom 
šľachtického pivovarníctva zemepáni od 16. stor. postupne obmedzovali a likvidovali varenie piva poddanými, na niektorých miestach sa však udržalo až do 19. storočia (napríklad v poddanských dedinách severného Tekova, v Bartošovej Lehôtke, Jastrabej, Prochoti, Ždani, Lovči, Hliníku nad Hronom, Horných Hámroch a ďalších). Pivovarnícke a sladovnícke cechy vznikali až v 16. - 18. storočí. (Bardejov 1587, Kežmarok pred 1589, Komárno, Košice, Bratislava, Trenčín, Žilina, Medzev, Hniezdne, Rožňava, Spišská Nová Ves, Spišské podhradie) V 40. rokoch 19. storočia bolo v Uhorsku 300 pivovarov, z ktorých väčšina pracovala na území Slovenska. To je zrejme aj dôvod prečo každý Slovák bez problémov opije hociktorého Maďara. Je to proste genetická predispozícia...
Spotreba i výroba piva bola však nízka. V 18. a začiatkom 19. storočia patrilo k najkvalitnejším a najznámejším Trenčianske pivo, ktoré plťami vozili aj na územie dnešného Maďarska, dobrú akosť dosahovalo aj Kežmarské pivo. V 2. polovici 19. storočia postupne vznikal pivovarský priemysel, výroba sa koncentrovala, malé výrobne a domáce varenie sa likvidovali. Do pivovarov boli zavádzané stroje, postupne sa prešlo na varenie parou a strojové chladenie. Rozvoj chémie dal výrobe piva pevný technologický základ. Malé, zastaralé, často stáročia existujúce pivovary zanikli. Konzum i výroba piva však ostali na Slovensku nízke. V roku 1919 sa na 1 obyvateľa Slovenska skonzumovalo ročne 14,4 l, v 1931 16,1 l, v 1937 13,7 l. Po vojne sa kvalita piva vyrábaného na Slovensku výrazne zvyšovala. Boli vybudované nové pivovarnícke kapacity. V roku 1978 spotreba piva dosiahla úroveň 107,1 l na 1 obyvateľa.
Roku 1960 bolo otvorené učňovské stredisko v Bratislave, 1964 OU pri pivovare a sladovni v Topoľčanoch. Odbor má vlastné výskumné pracovisko pre pivo a nealkoholické nápoje v Bratislave.
Na svete je približne 5000 pivovarov, v ktorých sa vyrába okolo 15000 značiek piva. Nie je to málo?
z sk.wikipedia.org
FAIR TRADE
Iste ste si všimli v poslednom obdobý bilboardovú kampaň s tvárami známich osobností so skrivenými grimasami a logom nie je nám to po chuti. Jednalo sa o kampaň poukazujúcu na myšlienku, ktorá je u nás ešte v plienkach a to myšlienku Fair Trade. O čo vlastne ide? Nasledujúci článok do toho dúfam vnesie trocha svetla.
Pestovateľ vašej každodennej kávy nemá zaplatené ani výrobné náklady na jej pestovanie, pretože veľkovýkupca mu určil cenu už dopredu. Pri pestovaní vášho obľúbeného čaju je zneužívaná detská práca. Súčasný obchodný reťazec nedáva pestovateľom z rozvojového sveta ani teoretickú šancu uspieť na vyspelých trhoch.
Preto vzniklo hnutie fair trade, ktorého úlohou je pomôcť znevýhodneným ľuďom a zmeniť k lepšiemu obchodné podmienky pre komodity, ktoré pestujú alebo vyrábajú a tým im pomôcť vymaniť sa z extrémnej chudoby.
V západnom svete koncept fair trade funguje už vyše polstoročia, no na Slovensku je to novinka. Preto sa ľudia, ktorí veria myšlienke spravodlivého obchodu rozhodli zorganizovať informačnú kampaň na podporu znalosti fair trade s názvom Nespravodlivosť nám nie je pochuti. Štartovacou čiarou tejto kampane je výstava portrétnych fotografií Táni Hojčovej s rovnomenným názvom.
Obchod má moc znížiť chudobu vo svete a zlepšiť život celých komunít. Nevyužíva ju však. Naopak, podiel rozvojových krajín na svetovom obchode stále klesá. Každú minútu sa vo svete urobia obchodné tranzakcie v hodnote 10 miliónov USD. Rozvojové krajiny sa na nich podieľajú mizivými 2 percentami. Poľnohospodárstvo, na ktorom sme závislí všetci a ktoré dáva prácu 2 miliardám ľudí na svete, je v kríze. Nízke výkupné ceny, dotácie pre farmárov vo vyspelých krajinách a dovozné clá stále znevýhodňujú najslabších.
Najbohatšie krajiny sveta denne minú milióny dolárov na to, aby vyprodukovali viac plodín, ako môžu kedy spotrebovať. Len v USA je to 25 miliárd USD ročne. S pomocou ďalších dotácií potom posunú tento prebytok na trhy v rozvojových krajinách za cenu, ktorá nepokrýva ani výrobné náklady. Miestni farmári nemajú v tejto konkurencii šancu uspieť.
Keď nastal kolaps na trhu s kávou a cena prestala podliehať akejkoľvek regulácii, urobilo sa málo, aby sa zbaránilo veľmi negatívnemu dopadu pre najchudobnejšie krajiny. Tie na vývoze komodít ako káva, kakao či ryža priamo závisia. Nič nebráni bohatým ekonomikám v tom, aby do tých rozvojových doviezli akýkoľvek tovar. Na druhej strane, svoj vlastný trh si chránia dovoznými bariérami.
Tieto bariéry môžu mať formu dovoznej dane, ktorá je uvalená na tovar z rozvojovej krajiny. Jej výška rastie podľa toho, v akom stupni spracovanie tovar príde. Pridaná hodnota a z nej plynúci zisk sa tak vytvárajú za hranicami krajiny pôvodu. Preto rozvojové krajiny dodávajú surovú kakaovú hmotu, nie čokoládu alebo nespracovanú bavlnu namiesto tričiek...
Je to začarovaný kruh. Neférové obchodné pravidlá ničia životy farmárov na celom svete. Ich deti nezískajú potrebné vzdelanie, prístup k zdravotnej starostlivosti a adekvátnej výžive je obmedzený. Trpia celé krajiny – prichádzajú o milióny dolárov, ktoré by im obchod mohol priniesť. Ak by sa podiel najchudobnejších krajín Afriky na svetovom obchode zvýšil len o 1%, prinieslo by to kontinentu 70 miliárd dolárov – viac ako dvojnásobok rozvojovej pomoci, ktorú ročne dostane.
Zmena obchodných pravidiel by mohla umožniť miliardám ľudí vymaniť sa z akútnej chudoby. Toto je hlavným cieľom hnutia fair trade. Dať ľuďom príležitosť pre dôstojnejší život.
Výrobky Fair Trade sú vždy, kvôli jednoduchému rozlíšeniu označené týmto symbolom.
Oficiálna definícia Fair Trade znie asi takto: Fair trade je obchodné partnerstvo založené na dialógu, transparentnosti a rešpekte, ktoré sa snaží o spravodelivejšie podmienky vo svetovom obchode. Prispieva k udržateľnému rozvoju tým, že ponúka lepšie obchodné podmienky a zabezpečenie práv pre znevýhodnených výrobcov najmä v rozvojových krajinách. Organizácie fair trade (s podporou zákazníkov) aktívne podporujú výrobcov, šíria povedomie a vedú kampane na zmeny v pravidlách a praktikách svetového obchodu.
Mapa stránok